„Som hrdý na našich ľudí, že sa po tom všetkom dokázali vrátiť k normálnemu životu. V Belfaste majú vyše 40 segregačných brán a v Mostare nie je ani jedna…A to v Belfaste nezahynulo ani zďaleka toľko ľudí ako tu.“
(Miran Hasibović, I-House Mostar)
Začiatkom mája 2024 sme absolvovali so študentmi priestorového plánovania dlho plánovanú exkurziu do Bosny a Hercegoviny. Krajina, nie veľmi vzdialená od nás, nebýva častým cieľom výletom a skrýva v sebe neuveriteľne zaujímavú látku na diskusie o plánovaní v neľahkom prostredí plnom ťažkého dedičstva nedávnej minulosti. Je príbehom plným zvratov, tragických historických zlomov ale aj ľudskej odvahy, humanity a nádeje na zmierenie.
Prvou našou zastávkou bolo Sarajevo, kde sme v Inštitúte kantonálneho plánovania absolvovali prednášku dr. Nataše Pelja Tabori o územnom a priestorovom rozvoji hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, jeho problémoch a dilemách. Bosnu a Hercegovinu tvoria dve entity: bosniansko-chorvátska federácia (51%) a tzv. Republika Srpska (49%). Obe časti majú spoločnú menu, armádu a zahraničnú politiku ale požívajú veľmi vysoký stupeň autonómie. Sarajevo ako hlavné mesto do istej miery zmierňuje všadeprítomný pocit rozdelenej krajiny a ponúka mimoriadne architektonické dedičstvo z otomanských, rakúsko-uhorských aj socialistických čias. Vždy bolo kultúrnym centrum celej bývalej Juhoslávie, diskurzívnym univerzom, kde sa stretávali kultúrne vplyvy Západu, Východu aj Orientu. Začínali tu rockové skupiny ako BIjelo Dugme či satirická skupina Top Lista Nadrealista…
Jedným z vrcholov moderných sarajevských dejín bola bezpochyby zimná olympiáda roku 1984, jeden z najúspešnejších a emočne najsilnejších príbehov moderného olympijského hnutia. Hory nad Sarajevom sa stali kulisami neopakovateľného predstavenia, poslom neutrality a zmierenia medzi Východom a Západom, kde hlavnými aktérmi boli športovci ako krasokorčuliarka Katarina Witt, lyžiar Bojan Križaj alebo československí hokejisti. Celá krajina žila olympiádou, tisíce dobrovoľníkov sprevádzali turistov či roznášali minerálky a taxíky jazdili zadarmo. Sarajevo dostalo prednosť pred oveľa lepšie vybavenými zimnými strediskami v Slovinsku a hry mali predstaviť modernú Bosnu a Hercegovinu ako mierové miesto stretnutia kultúr, mini-juhosláviu bratstva a jednoty, naplnenie odkazu Titovho testamentu…
Prešli sme takmer všetky lokality, kde sa rodili veľké olympijské príbehy. Lektorka dr. Armina Pijalović nám prerozprávala celý olympijský príbeh aj jeho dozvuky. A tak ako bol odlišný osud jednotlivých športovcov, líši sa aj dnešná podoba týchto miest: od gargantuovsky predimenzovanej až nekultivovanej novej výstavby v Bjelašnici, cez tichú majestátnosť skokanských mostíkov na hore Igman až po mĺkvu intimitu bývalej bobovej dráhy v Trebeviči, pokreslenej a popísanej farebnými graffiti uprostred krásnych ihničnatých lesov.
ZOH 1984 boli zároveň poslednou udalosťou, kedy sa dokázali národy bývalej Juhoslávie zjednotiť. Potom už nasledovali schody do pekla. Každý ďalší rok bol horší ako predchádzajúci, hyperinflácia, štrajky a nacionalizmus postupne úplne zničili hodnoty, na ktorých bola Titova Juhoslávia založená. V roku 1991 nakoniec krajinu úplne roztrhala explózia násilia. Sarajevo bolo obkľúčené a terorizované srbskými delostreleckými útokmi takmer 4 roky. V uliciach mesta zahynulo vyše 11 000 nevinných ľudí. Mesto sa doslova prepadlo do barbarského stredoveku. Keď roku 1995 prišiel konečne daytonský mier, nebolo už takmer o čo bojovať. Začala sa postupná obnova zničeného mesta, ktoré však navždy zmenilo svoju identitu. Mesto sa stiahlo do seba, Srbi a Chorváti odišli a prišli dubajskí, katarskí či tureckí investori, málo rešpektujúci jeho jedinečnosť a už vôbec nie jeho niekdajšiu multikulturalitu.
Našou dalšou zastávkou bolo múzeum bitky na Neretve v Jablanici. Titova Juhoslávia sa zrodila v krutých bojoch 2.svetovej vojny, keď zlyhali všetky národné elity a západný Balkán sa stal doslova miestom vyhladzovacieho boja každého proti každému. Jedinou silou, ktorá ponúkla národné zmierenie, boli Titovi partizáni. V jeho jednotkách bojovali Srbi, Chorváti, Bosniaci, Slovinci, Čiernohorci, Macedónci aj kosovskí Albánci. Legendárne heslo “Sloboda narodu, smrt fašizmu !” bolo jediným, ktoré dokázalo mať v rozvrátenej spoločnosti ešte nejaký mobilizačný efekt a ktoré ukázalo cestu ako uniknúť z kolotoča pomsty, represií a národnostnej nenávisti.
Pokračujeme malebným údolím s tyrkysovou Neretvou a historický Počitelj je akoby odbočkou do starých otomanských čias. Takmer kompletne zachovaný sídelný súbor vysoko nad riekou Neretvou nám aj dnes ukazuje ako vyzeral každodenný život v otomanskej Bosne a Hercegovine v 17. alebo 18.storočí. Kombinácia kamenných stavieb a tmavozelenej vegetácie počas zamračeného májového dopoludnia navodzuje až surrealistickú atmosféru zakliatej rozprávkovej krajiny…Miesto dlho slúžilo ako maliarska kolónia, ponúkajúce potrebné ticho a spiritualitu pre tvorbu. Dnes patrí medzi 100 najohrozenejších kultúrnych miest na svete.
Vrcholom našej cesty bol krátky pobyt v Mostare. Známy Stari Most je najvýznamnejšia stavba otomanskej architektúry a r. 2005 bol zapísaný do svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Je najsilnejšou metaforou a zároveň semiotickou esenciou Balkánu – regiónu vo večnom seizmickom pohybe, medzi Orientom a Okcidentom, mestom a vidiekom, tradíciou a modernou, islamom a kresťanstvom… Zničenie mosta (9.11.1993) chorvátskymi paramilitaristickými jednotkami sa stalo symbolom urbicídy – smrti mesta, „pomstou nevzdelaných barbarov mestu“. Pred rokom 1993 nebol most až tak veľmi symbolom etnickej tolerancie, ale skôr technickej a estetickej brilantnosti otomanskej stredovekej architektúry. Po roku 1995 sa stali úvahy o obnovení mosta centrálnou témou pri hľadaní receptov na zmierenie v bolestne rozdelenom meste. To sa celkom nepodarilo, most bol roku 2004 zrekonštruovaný ale stojí ako izolovaný umelecký artefakt, ktorý do istej miery stratil svoju organickú zviazanosť s mestom. 29 metrov na riekou Neretvou sa klenie „nebeská dúha“, oblúk z vápencového kameňa (tzv. tenelija). Je ťažké uveriť, že taká krehká konštrukcia pozostáva iba z masívnych kamenných blokov.
Pohľad na skryté miesta Mostaru, menej známe zákutia mesta nesúce všetky jeho podprahové pamäťové stopy nám ponúkla netradičná exkurzia našich priateľov Mirana a Daria pod názvom „Death of Yugoslavia“. Ponorili sme sa na 4 hodiny do príbehu modernistického a socialistického Mostaru – od zrodu budovateľského étosu 50.rokov, cez solidaritu a spolupatričnosť 60.rokov, konzumerizmus 70.rokov, ekonomickú krízu 80.rokov až po záverečnú bloody endgame začiatkom 90.rokov. Miran vybral pre každé dejstvo príznačnú lokalitu – od opusteného leteckého hangáru, cez areály tovární z šťastných 60.rokov, mostarskú nekropolu Bogdana Bogdanovića až po Španielske námestie, niekdajšiu frontovú líniu z roku 1993…
Mostar bol jedným zo symbolom bratstva i jedinstva, v meste spolu v mieri dlhé roky spolunažívali Bosniaci, Chorváti aj Srbi. V meste žila dlhé roky silná partizánska a antifašistická tradícia, priemysel (textil, hlinikárne) naviazal na seba početnú pracovnú silu z vidieka a v Mostare bol najväčší podiel interetnických manželstiev v bývalej Juhoslávii. Socializmus priniesol výstavbu nových priemyselných závodov, sídlisk, letiska a inej technickej infraštruktúry. Boli to roky pokoja, tolerancie a mieru, akokoľvek bol Titov režim nedemokratický. Medzi významné realizácie z tohto obdobia patrí tzv. Mostarka – arch. Sead Zahirović (1978) – rezidenčný súbor alebo obchodný dom Razvitak, arch. Ante Paljata (1970). Reliéf inšpirovaný stredovekými náhrobkami (tzv. stečci) vyjadruje syntézu modernistickej architektúry s regionálnym historickým koloritom. Dnes už ikonickým objektom je budova Ljubljanskej banky (1991, arch. Dragan Bijedić). Najvyššia budova v Mostare je symbolom neskorého „alumíniovo-skleneného“ socializmu a fluidnosti prechodu 80. a 90.rokov. Banka bola tesne pred dokončením a po jej kolaudácii sa rozhoreli boje. Niekoľko rokov v nej boli sniperi, ohrozujúci civilistov v celom meste. To viedlo k jej delostreleckému ostreľovaniu, nakoniec z banky ostal iba betónový skelet. Po vojne sa „prekliata“ banka stala miestom pobytu squatterov, rebelov a rôznych podivných existencií na okraji spoločnosti, ale aj alternatívnym plátnom protestu voči depresívnej a neutešenej povojnovej realite. Každý rok pribúdajú graffiti a muraly. Všetky rokovania o jej rekonštrukcií a novom využití stroskotali. Ostáva reliktom, nezahojenou traumou z 90.rokov, mementom a výstrahou, aká tenká je civilizačná vrstva, pod ktorou sú démoni násilia v nás.
Partizánska nekropola nad Mostarom, takmer surrealistická alegória Bogdana Bogdanovića zobrazuje mesto padlých partizánov ako pendant voči skutočnému Mostaru: nad ním sa týči Mostar mŕtvych, so všetkými svojimi uličkami, zákutiami, dvormi aj minaretmi. Je miestom oscilujúcim medzi spomínaním a zabúdaním, akoby sa nevedelo rozhodnúť, či odísť do histórie alebo sa neustále vracať. V časoch, keď ju Bogdanović navrhoval (1965), prežívala titovská Juhoslávia svoj pomyselný vrchol – ideológia bratstva i jedinstva sa zdala byť všeobecne akceptovanou a zdalo sa, že antifašistická tradícia spojila Bosniakov, Chorvátov aj Srbov navždy. Ale táto zjednocujúca symbolika sa začala postupne rozkladať už v (ešte stále mierových) 80.rokoch. Pár rokov po Titovej smrti začali pribúdať šovinistické a nacionalistické graffiti a nekropola bola postupne brutálne ničená vandalmi. Bogdanović v roku 1997 napísal: obe mestá, Mostar skutočný aj mesto mŕtvych nad ním si naďalej pozerajú do očí. Ale tie oči sú už temné a vyhasnuté. Príbeh tak pokračuje ďalej. Aj 59 rokov po svojom vzniku sa mostarská nekropola zmieta medzi spomínaním a zabudnutím. Je ako bývalá Juhoslávia – ani mŕtva, ani živá.
Vojna, ktorá prišla do Mostaru na jar 1992, dokonala zvyšok. Začala sa mostarská apokalypsa. Mesto sa ponorilo do barbarského násilia, ktoré vymazalo desaťročia budované väzby a krehkú rovnováhu medzi komunitami. Orgie vojny rozvrátili všetky civilizačné rámce, ktoré sa vybudovali počas modernizácie a spoločnosť sa vrátila k primitívnemu násiliu aké nepoznal ani stredovek. Tí, čo mesto nikdy neprijali za svoje, prišli zúčtovať s jeho kultúrou. Titova Juhoslávia, plná rozporov a nedokonalostí sa stala iba vďačným obetným baránkom. Plánovanie požívalo v Juhoslávii (ako vo všetkých latentne utopických projektoch) takmer eschatologickú úctu – bolo prostriedkom zrodu nového človeka a obsedantné plánovanie na všetkých úrovniach akoby garantovalo správnosť tejto cesty. To, čo vypuklo po konci moderného plánovania, bolo priamym výsmechom a popretím týchto snáh: warlordi si rozparcelovali celé mesto podľa momentálnej chuti a potreby. Historické pamiatky, chránené roky celým spektrom komplikovaných pamiatkových zákonov a regulácií sa stali bezcennými kopami kamenia. A ľudský život mal ešte menšiu cenu než toto kamenie.
A toto sa príliš nezmenilo ani po konci vojny. Konflikt zamrzol v hlavách ľudí a tí sa postupne naučili žiť v izolácii. Mnohí si pamätali, že na základnej škole ešte mali medzi spolužiakmi Srbov, Chorvátov aj Bosniakov…Toto rozdelenie prinieslo aj generačnú priepasť – mladí ľudia, ktorí vojnu nezažili, sa od nej podvedome aj vedome dištancujú – berú ju ako niečo, čo “sa stalo” ich rodičom a nebolo možné tomu zabrániť. A päťdesiatnici, ktorí si pamätajú predvojnový Mostar, si ho zase idealizujú a zazlievajú mladej generácii ľahostajnosť s akou prijíma súčasnú tristnú realitu rozdeleného mesta.
Roku 2004 bol zrekonštruovaný Stari Most. Časť pozostatkov mosta bola vyzdvihnutá z koryta rieky Neretvy a doplnená novými časťami, spracovanými tradičnými otomanskými technológiami. Most sa stal opäť landmarkom mesta avšak mentálne rozdelenie pokračuje pozdĺž Bulevara narodne revolucije naďalej. Mesto má dve univerzity, dve autobusové stanice, dva hasičské zbory, dva futbalové kluby a dve bábkové divadlá…
Mostar uviazol medzi spomínaním a zabúdaním, medzi odplatou a odpustením, berúc si od mnohých nemilosrdnú daň v podobe premrhaných najlepších rokov života. Stále čaká na toho, kto presvedčí ostatných, že život je príliš krátky na to, aby ho človek strávil v nenávisti.
